Putin hrá „mierovú kamufláž“, EÚ pôžičkou Ukrajine investuje do svojej bezpečnosti, tvrdí analytik Havlíček

Jozef Golonka, jedna z najväčších legiend slovenského hokeja, sa v podcaste Góly z bufetu s Tomášom Prokopom a Marekom Marušiakom rozhovoril o neuveriteľných príbehoch zo svojej kariéry. Od ponúk z NHL cez stretnutia so svetovými lídrami až po takmer smrteľný úraz – rozhovor je plný momentov, o ktorých málokto vie.Jozef Golonka na úvod odhalil svoj vzťah k Nitre, kde strávil detstvo počas vojny a kde neskôr pomáhal budovať hokej. Spomína, ako s krompáčom v ruke stál pri stavbe prvej ľadovej plochy a ako neskôr vybojoval v Prahe 365 miliónov korún na postavenie krytej haly vo Zvolene. „Za to som dostal župan od Zvolena. To je pre mňa väčšia pocta ako niektoré iné veci,” povedal dojato.Najšokujúcejšie sú jeho spomienky na rok 1960, keď dostal ponuku z Toronta Maple Leafs. „Bol som prvý Európan, ktorý sa mal dostať do NHL, keď bolo len 6 klubov,” vysvetlil s tým, že v hokejovej Sieni slávy v Toronte má dodnes dres s číslom 19. Režim ho však nepustil a táto situácia sa opakovala každý rok. Jozef Golonka vtipne spomínal na kanadských „skautov”, ktorí mu dávali podpisovať prázdne papiere len preto, aby mali zaplatený výlet do Československa.Legendárny útočník otvorene hovoril aj o najtemnejšom momente kariéry – v roku 1962 sa po zákroku švédskeho hráča ocitol na pokraji smrti. „Mal som 34 kg, všetci ma odpísali,” spomína na 3,5 mesiaca v nemocnici, kde ho liečili na tuberkulózu, hoci išlo o zápal pohrudnice. Zachránilo ho až radikálne rozhodnutie lekárov. O rok neskôr už hral na olympiáde v Innsbrucku a Rusom dal 2 góly.Zaujímavé sú aj príbehy z medzinárodnej scény. Jozef Golonka rozprával, ako potriasol rukou anglickej kráľovnej, švédskeho kráľa aj prezidenta Richarda Nixona, ktorého musel opraviť, že nie je Slovinec, ale Slovák. „Tieto zážitky mi nikto nezoberie. Ľudia ponúkajú peniaze za tieto memorabílie, ale ja ich nepredám,” skonštatoval s hrdosťou.Kriticky sa vyjadril k aktuálnej situácii v slovenskom športe: „Protekcionizmus v športe neexistuje – buď vyhráš, alebo prehráš. A u nás sme sa naučili niečo iné.” Mrzí ho, že slovenské médiá nedostatočne pripomínajú velikánov hokeja a návštevnosť na zápasoch klesá.Jozef Golonka odhalil aj príbeh o neuznanom góle v Štokholme, ktorý mu neuznal legendárny rozhodca Josef Kompalla. „Ak by mi ten gól uznal, mal by som zlatú medailu,” povedal o stretnutí s Josefom Kompallom po rokoch v Garmisch-Partenkirchene.Dojemné sú spomienky na spoluhráčov – Jardu Holíka, Gusta Havla či Stana Mikitu, ktorý ho priamo na ľade prehovával, aby utiekol do Kanady. „Hovoril mi: ‚Budeme hrať spolu, budeme najlepší.’ Ale ja som mal len pás na pančuchy a niečo k tomu,” spomína so smiechom na ich tajné stretnutie za zatvorenými dverami.„Žiletka”, ako znie prezývka Jozefa Golonka, chystá aj štvrtú knihu, v ktorej by chcel napísať veci, o ktorých doposiaľ mlčal. „Teraz už môžem povedať to, čo som predtým nemohol,” avizuje ďalšie šokujúce odhalenia.

Európska Únia poskytne Ukrajine pôžičku vo výške 90 miliárd eur na najbližšie dva roky. Dohodla sa na tom dvadsaťsedmička po pätnásťhodinovom rokovaní bruselského samitu. Slovensko, Maďarsko a Česká republika sa však nebudú podieľať na jej garanciách.Miliardy Ukrajine si pritom Únia požičia na trhoch v rámci svojho dlhového programu. Na avizovanom použití zmrazených ruských aktív vo výške 210 miliárd na tzv. reparačnú pôžičku ešte musí pracovať Európska komisia. Dostala na to mandát európskych lídrov.„Z Európy to Putinovi vysiela jasný signál: Táto vojna sa neoplatí. Ruské aktíva si ponecháme zmrazené, kým Rusku Ukrajine nezaplatí reparácie“ – takto reagoval nemecký kancelár Fridrich Merz. Naopak maďarský Viktor Orbán hovorí o „stratených peniazoch“, ktoré Únia od Ukrajiny neuvidí.Čo znamená pôžička európskej dvadsaťsedmičky Ukrajine? A akým spôsobom sa majú použiť zmrazené ruské aktíva vo výške 210 miliárd? Otázky pre Pavla Havlíčka z pražskej Asociácie pre medzinárodné otázky.Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Karol Wimmer, najúspešnejší mládežnícky tréner slovenského basketbalu posledných rokov, sa v podcaste Pod košom s Tomášom Kotlárikom rozhovoril o práci s talentmi, problémových rodičoch aj o tom, prečo projekt NextGen nedozrel. Rozhovor prináša otvorený pohľad do zákulisia výchovy basketbalových hviezd.Karol Wimmer, ktorý pravidelne od roku 2020 získava ocenenie najlepšieho mládežníckeho trénera v ankete Basketbalista roka, v úprimnom rozhovore vysvetlil, prečo je vzdelávanie trénerov jednou z najväčších výziev slovenského basketbalu. „Netreba veci preceňovať. Verím, že budú aj iní, ktorí preberú to žezlo,” hovorí skromne o svojich úspechoch.Zaujímavá je jeho analýza dnešných detí a rodičov. Karol Wimmer otvorene hovoril o fenoméne „helicopter parent” a „snowplow parent” – rodičov, ktorí neprimerane zasahujú do tréningového procesu. „Je to o nastavení pravidiel od začiatku. My ideme ‚old school’ prístupom – aby to tie deti mali ťažké a museli sa niečím prehrýzť,” vysvetlil svoju filozofiu.Tréner Inter SB Akadémie odhalil aj zákulisie práce s talentmi. Priznáva, že nie každé dieťa má potenciál na profesionálnu kariéru, no všetci môžu byť v budúcnosti užitoční pre basketbal ako rodičia, sponzori, rozhodcovia či tréneri. „Talent je 5 %, všetko ostatné je o tom, kto ako chce pracovať,” skonštatoval pragmaticky.O Sebastiánovi Rančíkovi, ktorý dnes hrá v NCAA a má reálnu šancu dostať sa do NBA, hovoril Karol Wimmer s patričným nadhľadom: „Mal asi 14 rokov, keď povedal, že chce hrať v NBA. V lete mi už hovoril, že sa chce v nej udržať.” Tréner vysvetlil, prečo nechal Sebastiána Rančíka aj Timoteja Malovca dlho hrať na pozícii rozohrávača, hoci mohli kvôli výške hrať pod košom.Kriticky sa vyjadril k zrušeniu projektu NextGen, ktorý mal dať priestor najtalentovanejším slovenským tínedžerom v najvyššej súťaži. „Na Slovensko to nedozrelo. Pýtam sa, či je kvalita zahraničných hráčov v našej lige naozaj taká, že by im mladí Slováci nemohli konkurovať,” kladie otázku, ktorá rezonuje celým slovenským basketbalom.Karol Wimmer sa venoval aj problematike pozície rozohrávača, na ktorú muselo Slovensko naturalizovať hráčov zo zámoria. Vysvetľuje, že problém nie je len v technických zručnostiach, ale aj v charakterových črtách a líderskych schopnostiach, ktoré sa od mladých slovenských hráčov v nižších kategóriách dostatočne nevyžadujú.Zaujímavý je aj jeho pohľad na moderné trendy – od vplyvu sociálnych sietí na mladých hráčov cez obrovské finančné balíky v NCAA až po využívanie pokročilých technológií a dát v tréningovom procese. „Vymyslené je všetko, náš šport zaznamenal v silovej príprave a biomechanike obrovský pokrok,” vysvetľuje, ako sa sám vzdeláva.Na záver Karol Wimmer otvorene priznal, že minulý rok bol pre neho ťažký a uvažoval o konci. „Mal som dosť toho, čo sa dialo okolo, ale podarilo sa mi z toho vyhrabať,” hovorí o náročných momentoch v kariére.Rozhovor, ktorý moderuje Tomáš Kotlárik, poskytuje vzácny pohľad do práce človeka, ktorý formuje budúcnosť slovenského basketbalu a ktorého absolventi dnes hrajú aj na univerzitách v USA.

Poslanci prelomili prezidentovo veto a schválili zmenu úradu na ochranu oznamovateľov. Diskusia odhalila nedostatok podloženej argumentácie a šíriace sa dezinformácie.Poslanci Národnej rady SR prelomili veto prezidenta Petra Pellegriniho a opätovne schválili zákon týkajúci sa transformácie Úradu na ochranu oznamovateľov na nový úrad. Aké boli ich argumenty? Čo táto zmena znamená v praxi a aké dezinformácie sa v tejto súvislosti šírili?Aj týmto témam sa venoval nový podcast Nezablúďme v bludoch. Veronika Jursová Prachárová v ňom diskutovala so šéfkou Demagóg.sk Veronikou Frankovskou a následne s predsedníčkou Úradu na ochranu oznamovateľov Zuzanou Dlugošovou.V úvode Veronika Frankovská upozornila na viacero dezinformácií, ktoré sa v poslednom období objavili v informačnom priestore. Spomenula napríklad špekulácie, podľa ktorých mali byť zrážky či takmer zrážky vlakov údajne zosnované s cieľom vyvolať protesty proti vláde.„Po proteste proti progresivizmu v Košiciach sa navyše šírila fotografia, ktorú v skutočnosti vytvorila umelá inteligencia. Na snímke pritom neboli Košice ani len rozpoznateľné,“ upozornila Frankovská.V súvislosti s Úradom na ochranu oznamovateľov sa podľa nej medzi politikmi šírilo najmä nepravdivé tvrdenie, že ochranu okolo vyšetrovateľa Jána Čurillu udelil práve tento úrad. „To nesedí. Ochranu v takýchto prípadoch udeľuje prokurátor, konkrétne špeciálna prokuratúra,“ vysvetlila Frankovská.V druhej časti diskusie predsedníčka Úradu na ochranu oznamovateľov Zuzana Dlugošová uviedla, že o plánovanom zrušení úradu sa dozvedela zo SMS správ od novinárov. Na argument niektorých poslancov, že agenda sa má presunúť na nový úrad, reagovala otázkou: „Prečo je potrebné rušiť pôvodný úrad? Ak zužujete alebo rozširujete právomoci, prípadne meníte procesné pravidlá konaní, nepotrebujete na to novú inštitúciu. Tá existujúca je už etablovaná.“Dlugošová zároveň zdôraznila, že nevidí žiaden legitímny dôvod na zrušenie úradu. „Ja tu nevidím žiaden dôvod a podľa mňa ho nevideli ani odborníci,“ dodala.Predsedníčka úradu zároveň pripomenula, že Slovenská republika má medzinárodné záväzky v oblasti fungovania nezávislých inštitúcií a zabezpečenia autonómneho kanála na prijímanie oznámení. Tieto záväzky vyplývajú aj z Plánu obnovy, kde je Úrad na ochranu oznamovateľov uvedený ako súčasť míľnika v oblasti boja proti korupcii.„Niekoľko stoviek tisíc eur z Plánu obnovy bolo investovaných do propagácie úradu, aby sa dostal do povedomia verejnosti a aby bolo jasné, akú má úlohu a kompetencie,“ uzavrela Dlugošová.

Slovensko má za sebou ďalší „bohatý“ rok.Tvorcovia Ťažkého týždňa v predposlednej tohtoročnej epizóde našli rým na všetky koaličné „kúsky“.Epizóda je sponzorovaná.

Hlas sa nevenuje reálnym problémom ľudí, ale dva roky rieši zástupné témy, ako napríklad čurillovcov. Hovorí to Ján Ferenčák, ktorý je stále členom strany, no myslí si, že ho vylúčia. Pripomína, že pred voľbami sľubovali slušnosť, no bijú sa, sľubovali zlepšenie života bežných ľudí, ktoré sa nekoná. O čom hovoril s Robertom Ficom, aká je situácia v Hlase a akým problém čelí ako primátor v Kežmarku?V podcaste s poslancom Jánom Ferenčákom sa dozviete:– od 1. minúty – ako vníma roztržku v parlamente;– od 2:00 – či boli jeho kolegovia z Hlasu opití a či sa obvykle v NRSR pije;– po 4:30 – prečo bolo na schôdzi napätie;– po 6:00 – čo sú problémy v koalícii;– od 8:30 – že komunikuje len Robert Fico;– po 9:00 – či je stále koaličným poslancom;– od 13:00 – čo bude chcieť presadiť na oplátku, ak bude koalícia potrebovať jeho hlas;– po 14:30 – o čom sa rozprával a o čom sa ešte len bude rozprávať s Robertom Ficom;– od 16:30 – že keby chcel byť ministrom, už je, ale nechcel byť pod Smerom;– po 18:30 – ako sa Hlas veľmi rýchlo vzdal svojej údajnej priority o európskom ukotvení;– od 19:30 – že Petra Kmeca nezvolili do funkcie, lebo je okolo jeho dotácii priveľa otáznikov;– od 21:30 – že koalícia hovorí o rešpekte voči inému názoru a pritom všetky iné názory postihujú;– od 23:00 – či sa ide pokúsil zmeniť v Hlase predsedu;– po 24:00 – čo bude robiť, keď ho vylúčia zo strany;– od 25:00 – či Pellegriniho veto bol zdvihnutý prst predsedovi Šutajovi Eštokovi;– po 25:35 – že Hlas rieši zástupné témy, nepomáha ľuďom a nemá výsledky;– od 27:00 – že predseda Matúš Šutaj Eštok by sa mal obhájiť pred radovými členmi strany;– po 28:30 – či sa vie Šutaj Eštok zmeniť, či je herec a či je čestný chlap;– od 30:00 – že žiada demokratizáciu Hlasu, kde rozhoduje len úzka skupina;– po 31:00 – či má predseda vyzývateľa a prečo ho netreba vymeniť až pred voľbami;– od 33:00 – či niektorí Hlasáci skončia naspäť v Smere;– po 36:00 – do akej miery nám pre zrušenie úradu hrozí strata európskych peňazí;– od 37:00 – prečo ako primátor Kežmarku chce stavať domov dôchodcov proti vôli zastupiteľstva;– po 41:00 – prečo v Kežmarku vyhráva zákazky firma Milanko, ktorej výstavba sa pravidelne nakoniec predraží;– od 45:00 – či to neskončí tak, že domov dôchodcov sa nepostaví, lebo mu chýbajú peniaze, ktoré mu zastupiteľstvo neschválilo.

Pravými vlastencami a skutočnými konzervatívcami sú dnes liberáli. Práve liberáli sú teraz tí, ktorí obhajujú tradičné poriadky a liberáli tu bránia našu vlasť pre nás všetkých, hovorí antropológ Juraj Buzalka. A ktože sú to tí pornokresťania? Rozoberanie inštitúcií - od verejnoprávneho Telerozhlasu, cez NAKU či Špeciálnu prokuratúru až po aktuálne Úrad na ochranu oznamovateľov. Permanentné útoky na médiá, novinárov, občianskych aktivistov či mimovládny sektor - a to ako sa aktuálne ukázalo i protiústavnou legislatívou. Oslabovanie dôvery v štát, jeho inštitúcie, ale aj dôvery medzi občanmi samotnými. Neustála polarizácia, šírenie lží a demagógie a živenie strachu - dokonca i voči niečomu takému, ako je veda či progres. No a do toho postupný, no čoraz viditeľnejší úpadok štátu a všetkého toho, čo tento štát môže a aj má pre občanov robiť.Havarujúce vlaky, padajúce mosty, nedostavané diaľnice, charitatívne zbierky na život zachraňujúce lieky, zhoršujúce sa výsledky školákov, čoraz masovejší útek mladých mozgov do zahraničia, zdravotnícke služby za stále viac narastajúce poplatky, rozklad ochrany prírody i kultúrnej sféry.No a do toho všetkého čoraz vyššie dane, odvody a tri mnohomiliardové vládne konsolidácie bez prakticky akéhokoľvek zmysluplného výsledku ako i prepad našej krajiny prakticky vo všetkých merateľných parametroch na samých chvost Európskej únie.I tak vyzerá obraz Slovenska na sklonku roka 2025. Štátu postavenom na parlamentnej demokracií. Je však toto ešte demokracia alebo sa to už skôr blíži k tomu, čomu sa hovorí ochlokracia či dokonca kakistokracia, teda vláda toho najhoršieho? Vládne tu ešte rozum alebo nás už opanovali vášne, klanová mentalita a bezohľadné sebectvo na úkor spoločenstva, v ktorom žijeme?Aký príbeh si teda dnes Slovensko vlastne píše? Vieme si to vôbec zadefinovať a chceme aby tento malý kúsok zeme, ktorý voláme našim domovom, mal aj nejakú vyššiu ideu a zmysel?Sedliak je od slova sedieť, teda je to o tom, vysedieť problém, nevšímať si ho, prikrčiť sa a azda ho i nejako prežiť. V tom je základ našej DNA, hovorí autor kultovej knihy Postsedliaci Juraj Buzalka a ako dodáva" "Tak, ako vždy v minulosti závisí od agilnosti a schopností tej malej menšiny, ktorá to môže zmeniť. Nemôžeme čakať, že väčšina sa postaví a bude konať dobro a sama si vyberie tú správnu cestu. To je otázka, na tú elitu, ktorá tu na Slovensku vždy bola elitou, práve na nich sa dnes treba obracať."Témy pre sociálneho antropológa Juraja Buzalku. Počúvate Ráno Nahlas.

Sudcovia Ústavného súdu v Košiciach spravili dve významné rozhodnutia. Za protiústavný vyhlásil zákon, ktorý obmedzoval fungovanie mimovládnych organizácií. Verejný ochranca práv označil tento krok za „cenný vianočný dar demokracii“.Katarína Batková z organizácie Via Iuris v dnešnom podcaste hovorí, že sa sudcovia postavili na stranu občianskej spoločnosti. Zákon totiž obmedzoval právo občanov na združovanie.Parlament strávil prerokovávaním zákona, ktorý má zrušiť Úrad na ochranu oznamovateľov, strávil takmer celú poslednú tohtoročnú schôdzu. Úsilie koaličných poslancov bolo nateraz márne. Ústavný súd zastavil účinnosť zákona a povedal, že sa naň pozrie podrobnejšie.Nahrával Vladimír Amrich.Na podcaste spolupracovali Sophia Štefániková a Adam Obšitník.

„Putinova vojna akoby mi zobrala život, odvtedy žijem v zlom sne“, hovorí Oleksandra Sherhina, ktorú vojna vyhnala z domova na predmestí Kyjeva. Ráno 24. februára. Malo byť dňom narodenín jej syna. Stalo sa dňom vojny. Tiež dňom, keď prišla o prácu. A o pár dní prišla k bolestnému rozhodnutiu, že príde aj o domov. To všetko pre agresiu, za ktorou stál Vladimír Putin. Nemá preňho iné pomenovanie ako terorista. A s teroristom sa nerokuje. Je presvečená, že s takými ľuďmi sa ani neuzatvárajú dohody. Tobôž mierové. Oleksandra Sherhina. Ukrajinka, ktorá našla svoj druhý domov na Slovensku. „Keby som nemala syna, zostala by som tam a šla by som aj na front“, hovorí. Z Ukrajiny ju vyhnala zodpovednosť za jeho bezpečie, vysvetľuje.Na Slovensko ich vojna vyhnala podľa rôznych zdrojov do 400-tisíc. Tie oficiálne hovoria o približne 200-tisíc občanoch Ukrajiny, ktorí tu našli svoj domov v čase vojnového besnenia Putinovej mašinérie. Ide o tých, čo sú pod dočasnou ochranou, s dočasným pobytom či pobytom trvalým. Pre zvyšok bolo Slovensko prestupnou krajinou. Speváci, hudobníci, vedci, ale i ľudia s prozaickejšími povolaniami, ktorí denne nastupujú do prevádzok s pásovou výrobou, či vozia nás v taxíkoch našich miest. Spája ich osud vyhnancov vojnového besnenia. Jednou z nich je Oleksandra Sherhina. Z Kyjeva. S bytom z predmestia, ktoré je neďaleko smutne známej Irpine. Domov opustila už v prvé dni invázie, keďže ruské vojská sa dostali nebezpečne blízko. V okupovanej oblasti – v rodisku mamy – v Berďansku zostala zo zdravotných dôvodov časť príbuzenstva. A ona -Oleksandra – zakotvila v Bratislave. Fotografka Pohody, či Novej cvernovky. A najnovšie aj so skúsenosťou vlastnej kaviarne. Čo robí so životmi vojna? Ako ich premieňa rozpínavosť mocných? A aká perspektíva sa črtá v časoch, keď akoby rástlo porozumenie medzi Trumpom a Putinom, no na úkor záujmov Ukrajincov? Témy pre Oleksandru Sherhinu, Ukrajinku, ktorá našla útočisko v Bratislave. Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Igor Matovič a Robert Fico sa dopĺňajú i potrebujú. V každom prípade si pomáhajú a pokiaľ bude šéf Hnutia Slovensko na politickej scéne, tak bude večným problémom stabilnej opozičnej alternatívy, tvrdí politológ Radoslav Štefančík. Vládna koalícia podľa neho urobila z parlamentu impotentnú inštitúciu. Kde sa zastaví valcovanie nezávislých inštitúcií a právneho štátu?Úrad na ochranu oznamovateľov, predtým verejnoprávna RTVS, Špeciálna prokuratúra, NAKA, ale aj Slovenská národná galéria, Bibiana či Slovenský hydrometeorologický ústav. Vládna koalícia rozoberá štát - a jeho inštitúcie - kocku po kocke ako z akejsi veľkej stavebnice autokracie.Rozoberanie štátu inštitúcia po inštitúcií. Snaha vládnej moci o čoraz väčšiu kontrolu celej spoločnosti. Zároveň štát, ktorý sa mení na čoraz viac kolabujúceho Potemkina. Neustále vlakové havárie, zbierky na životne dôležité lieky po internetoch, mládež utekajúca z krajiny a k tomu mnoho miliardové konsolidačné balíčky míňajúce sa akýmkoľvek zmysluplným výsledkom. Žiadna „Slayáda“ to veru nie je. Je to Slovensko na konci roka 2025.No a ponuka akejkoľvek stabilnej alternatívy je stále veľmi krehká, nejednotná a bez hlbšej vízie, pričom ju zásadne komplikuje faktor zvaný Igor Matovič. Téma dnešného podcastu s politológom Radoslavom Štefančíkom.Počúvate Aktuality Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.