Svetlom na konci tunela nášho školstva je reflektor protiidúceho rýchlika, tvrdí učiteľ Juraj Mazák
Vieme vôbec, čo je to, čo si vo vzdelávaní našich detí objednávame? V našom školstve nám zásadne chýba definícia jeho zákazníka. Tvrdí riaditeľ jednej naozaj netradičnej školy Juraj Mazák. Podľa neho si školstvo príliš monopolizoval štát a zo škôl sa tak neraz stali akési babysittingy. A prečo ambiciózne plány ministra zrejme zlyhajú?Jednou z najzásadnejších priorít našej spoločnosti by malo byť kvalitné a aj skutočne dostupné vzdelávanie. Napokon, slogany o tom, že deti sú naša priorita, tu počúvame už celé dlhé roky a to prakticky naprieč celým politickým spektrom.Malo by to tak byť, ale realita podopretá štatistikami, faktmi ako i tvrdými dátami hovorí, že tomu tak v skutočnosti vôbec nie je.Školy to nie je len o vzdelávaní, je to aj významný pilier komunity. Je škoda, že o kvalitné a dostupné vzdelávanie náš štát nemá reálny záujem, v konečnom dôsledku na to doplatíme všetci, hovorí Mazák.Ako je možné, že vzdelávanie ale aj dosiahnuté vzdelanie našich vlastných detí pre nás nie je jednou z našich najvyšších a najdôležitejších priorít? Prečo u nás stále nie je vzdelanie výťahom k lepším socioekonomickým pomerom tých, čo sa naozaj snažia, ale práve naopak - až pričasto doslova väzní detské talenty v pasci socioekonomických pomerov ich rodičov?Prečo naše školy ešte stále tak verne zrkadlia kritiku z čias Márie Terézie a vzdelávanie sa tu neraz podobá 18. storočiu a jediným rozdielom je azda iba elektrina v triedach a tablety v rukách učiteľov? Zabíja náš vzdelávací systém prirodzenú zvedavosť detí a k čomu vedie ten ustavičný cval za ďalšími písomkami, skúšaniami pre skúšanie samotné, ako i všakovakými - neraz úplne nevýpovednými, testami? Prečo ministrom školstva veľkolepo ohlásená “Nežná revolúcia vo vzdelávaní “ zrejme zlyhá a v tej našej slovenskej praxi nebude fungovať a v čom sa štát zásadne mýli, ak chce - namiesto podpory pozitívnych príkladov, hrubou silou štátnej moci nadiktovať jednotné centralizované pravidlá pre všetkých, bez rozdielu ich jedinečnosti a osobitých špecifík? Dá sa vôbec inklúzia vynútiť a v čom tá naša, neraz iba formálna, inklúzia zlyháva? No a napokon, pre koho sú vlastne tie naše všeobecné školy, keď v nich čoraz viac detí zlyháva a ani sa necítia byť v procese vzdelávania šťastné či aspoň akceptované? A ako to, že narastá počet detí, ktoré sú zo štandardného vzdelávacieho procesu vyčleňované a vieme to zmeniť? Naozaj to tak má byť a ak nie, ako z toho bludného kruhu s čoraz horšími výsledkami vystúpiť?Staviame systém pre čoraz viac sa zmenšujúcu sa normu, tvrdí Mazák, riaditeľ školy, v ktorej sú si učitelia a žiaci partnermi. “Keď postavíte systém kde tretina sú výnimky, tak ten systém asi nie je v poriadku. To nie je systém. Ak by sme mali nastavovať vzdelávací systém, tak by sme ho nemali dizajnovať na ekonomiku prevádzky, ale stavať ho najmä na jedinečnosti detí a možností toho, aby mohli rásť tak, ako to potrebujú,” dodáva.Ráno Nahlas, tentoraz s riaditeľom experimentálnej Slobodnej školy v Košiciach Jurajom Mazákom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.
